Mundi

Pamätám si na to ráno. Ležal v mojej posteli ešte so zalepenými očami a tak nejak smutnokrásne na mňa pozeral. Akoby sa mi snažil myšlienkami zalepiť srdce, ktoré mi večer rozlámal na milión drobných kúskov. Pozeral na mňa s láskou, s akou na mňa pozerá moja mama, keď odchádzam po víkende do svojho bytu v Prahe. Áno, s láskou. Ľúbil ma. V to ráno ešte áno. Verím tomu. Bolo mi z toho všetkého zle. Mala som pocit, akoby mi surovo vytrhli všetky moje vnútornosti a životu potrebné orgány. cítila som sa prázdna. Jediné, čo som vedela, bolo, že keď odídem, už ho vo svojej posteli nikdy neuvidím. Na nočnom stolíku bola ešte prázdna fľaša španielskeho bieleho vína a dva nedopité poháre. Bolela ma predstava, že je to posledná fľaša, ktorú sme spolu vypili. A ešte včera večer tá istá fľaša vo mne vyvolávala príjemné pocity. Bol to taký náš pekný zvyk. Zapisovali sme si názvy vín a krajiny ich pôvodu na papier a hodnotili sme ich číslami od 1 do 10. Teraz sa mi pri pohľade na tú prázdnu fľašu tisli slzy do očí. Uvedomovala som si, že keď večer prídem domov, už to nebude taký domov, akým bol včera. V kúpelni bude chýbať jeho zubná kefka a žiletka. V skrini nebude jeho obľúbená mikina a v koši na špinavé prádlo budú chýbať jeho trenírky. Mala som rada jeho trenírky. Hlavne tie kockované Calvin Klein. Mal ich v rôznych farbách. Balila som si zošity do školy, obliekala som sa a on sa na mňa nepretržite díval. Sadla som si k nemu na posteľ a so smútkom a trpkosťou v hlase som sa ho spýtala "čo bude teraz?". Očami si ma prezrel a potom len povedal: "neviem. Ja naozaj neviem." To bol náš posledný dialóg. V to ráno sme obaja mali hlavu plnú myšlienok a na srdci toľko vecí, ale nikto z nás sa akosi nevedel vyjadriť. Objal ma a ja som pomaly zabuchla dvere bytu. Sadla som si na schody chodby a začala som plakať...